Melanchólia

Mircea Cărtărescu je u nás známy vďaka románom Solenoid a Nostalgia. Teraz vo vydavateľstve BRaK vyšla zbierka jeho poviedok Melanchólia a je to výborná príležitosť, ako sa zoznámiť s jeho tvorbou, ak práve nemáte čas sedieť nad 300 až 500-stranovým románom.

Melanchólia obsahuje dva krátke, rámcujúce texty a tri dlhšie poviedky. Ich spoločným rysom je to, že do istej miery vám pripomenú barokovú, prebujnelú predstavivosť Borgesa, či Krasznahorkaia a ovanú vás pocitom absurdna, ktorý trochu pripomenie Kafku, ale naozaj len okrajovo. Snovosť, pomalosť, dôraz na detail, to sú v skratke oporné body Cărtărescuho diela, no najviac zo všetkého zaujme, ako narába s časom.

V poviedke, kde malý chlapec čaká na mamu, ktorá sa nie a nie vrátiť z nákupu, pocitovo s malým hrdinom prežijeme celé roky, možno desaťročia. Pritom v skutočnosti prešli maximálne hodiny, no ako vieme, subjektívne vnímanie času, zvlášť u malých detí, podlieha iným mierkam.

Úvodný, vysoko symbolický a snový príbeh, zasa zbehne pomerne rýchlo, tak čitateľovi, ako aj rozprávačovi, no pri pozornejšom čítaní vytušíme, že dej sa odohráva buď v ríši celkom mimo čas, alebo tam, kde prebehnú behom jedného popoludnia celé veky.

Práve tieto kontrakcie a dilatácie času robia tieto poviedky pútavými, pretože narúšajú náš intuitívny pocit toho, ako by mal čas nejakého príbehu plynúť. Aj preto by bolo veľmi zaujímavé vidieť tieto príbehy sfilmované, lebo filmové médium vnímanie času ešte viac zamotáva a navyše sú Cărtărescuho príbehy plné vizuálne silných obrazov.

Čo je o ďalší dôvod viac venovať jeho dielu pozornosť.