Tsagiglálal

Ako v úvode knihy Tsagiglálal píše jej editor a prekladateľ M. Černý, indiáni z amerického severozápadu, teda obyvatelia náhorných plošín, dlho ostávali v tieni bojovných Apačov, či severovýchodných indiánov, preslávených dielom J.F.Coopera, či lovcov bizónov, napr. Komančov, ktorí predstavujú akýsi stereotypný obraz indiána.

Tento dlh sa Černý rozhodol indiánom z náhorných plošín USA splatiť, a to výberom a prekladom piatich príbehov piatich rôznych kmeňov, ktoré kedysi tieto končiny obývali. Samotné číslo 5 nie je náhodné - náhorní indiáni ho z nejakého dôvodu považovali za magické a v ich príbehoch sa ako symbolická číslovka objavuje častejšie, než iné čísla. Kalendárny rok pre nich pozostával najmä z leta a zimy, pričom oboje malo 5 mesiacov.

Väčšina príbehov má mýtický (rozumej posvätný) charakter, niektoré sú rozprávané ako legendy, či opisy (napr. príbeh o tom, ako sa z obrov vyliala tekutina, ktorú dnes tažíme ako meď) a iné zasa obsahujú silný morálny apel.

Niektoré, ako príbeh o príchode prvých ľudí, zasa krásne ilustrujú, ako veľmi sú legendy o stvorení človeka podmienené tým, aké prostredie daný kmeň obklopuje a akej činnosti sa jeho ľud venuje. Konkrétne v tomto prípade vychádzajú prví ľudia z podzemia, čo je typická predstava kmeňov orientovaných na poľnohospodárstvo.

Celkovo malo v indiánskej kultúre rozprávanie (a spoločné počúvanie) príbehov stmeľujúcu kmeňovú funkciu, pričom tí členovia kmeňa, ktorí mali najlepšie rétorické a jazykové danosti, boli okolím značne oceňovaní.

Najzaujímavejšie na týchto príbehoch je ale to, že nám aspoň sprostredkovane čosi hovoria o imaginácii, chápaní sveta a úcte k prírode, animálnej ríši a k Veľkému tajomstvu niekdajších amerických obyvateľov, ktorých jedinečná kultúra a životný štýl museli napokon ustúpiť jedinému „správnemu“, „civilizovanému“ bielemu pohľadu na svet. Bohužiaľ.