Dolniaci

Ticho, bezčasie, rovina, život ako zátišie, pálivé slnko, pocit zastaveného času a miesta, kde aj mikroskopická udalosť v kontraste s nehybnosťou okolia pôsobí ako zlomový okamih.

Dolniaci Ivana Habaja vyšli pôvodne ešte pred 50 rokmi. Ide o súbor krátkych poviedok, ktoré sú geograficky zasadené do oblasti Žitného ostrova a časovo niekde medzi rokmi 1938 až 1965.

Dejinné udalosti, ako Viedenská arbitráž, či povojnový odchod maďarských obyvateľov, ktoré určovali národnostné zloženie južného Slovenska, sa v týchto Habajových existenciálnych momentkách mihnú len tak náhodou, pomimo, naznačené jedným slovom, alebo vetou.

To, o čo tu ide naozaj, je zachytenie obyčajného dňa, či bežnej situácie zo života roľníkov, pastierov, sedliakov, starcov a ich vnukov, na naozaj takmer mikroskopickej úrovni, pričom ako kontrapunkt je do každej poviedky vložený moment, drobná odchýlka, či udalosť, ktorá bežný rytmus naruší a tým získava na dôležitosti.

Dokonca aj také drobnosti, ako tvar oblakov, zmena počasia, alebo náhly úder hromu, majú v týchto príbehoch dejotvorný charakter.

Dolniaci sú naozaj skoro až meditatívnou literatúrou, v tom zmysle, že rovnako, ako je spomalená celá nížina a jej aktéri, pomaly plynú aj Habajove vety, no táto špecifická poetika vás, paradoxne, dokáže rýchlo vtiahnuť.

Je to literárne majstrovstvo pomalosti a drobného okamihu. Inýmu slovami, také malé literárne zátišia.