Žena z Porto Pim

S tvorbou A. Tabucchiho som sa prvý raz stretol až teraz, pri čítaní Ženy z Porto Pim. Je to zrejme z toho dôvodu, že väčšina jeho kníh, či už v slovenčine alebo češtine, je vypredaná. Táto útla podivuhodná knižka vyšla pôvodne v roku 1983, takže na slovenský preklad čakala štyridsať rokov.

Jej obsahom je niekoľko poviedok, kde, ako autor sám v úvode píše, sa prelína fikcia s realitou a sen so skutočnosťou. Všetky sú nejakým spôsobom spojené s Azorskými ostrovmi a Tabucchi v nich strieda rôzne literárne žánre, takže chvíľu čítate cestopis, potom filozofickú úvahu, inokedy vecný záznam nejakých udalostí, alebo krátku snovú poviedku.

Bez ohľadu na žáner jednotlivých textov ich ale Tabucchi spísal tak, že na vás skoro až fyzicky dýchne akási ostrovná melanchólia, clivota a do istej miery aj pocit samoty a smútku. Ťažiskom knihy sú totiž dva texty o veľrybách (a ich love) a námorníkoch. Oboje je symbolom starého sveta, ktorý postupne mizne.

Tradičných námorníkov, ktorí sa celý život plavia na mori, až s ním napokon celkom zrastú a lovia harpúnami, kvôli technickému pokroku už takmer niet a veľrýb ubúda kvôli našej nenásytnosti a ich neúmernému lovu.

Žena z Porto Pim je knihou, vďaka ktorej môžete aspoň približne precítiť emóciu, ktorá sa vás môže zmocniť na súostroví uprostred oceánu, kde v okolí tisícok kilometrov nie je nič iné, len slaná voda.

Napokon, jeden z prvých portugalských cestovateľov, ktorí v 16. storočí dorazili na Azory, ich opísal slovami: samý oheň, vietor... a samota.