Červený hladomor

Existuje jeden známy výrok M. Twaina, ktorý hovorí, že pravda je často neuveriteľnejšia ako fikcia, pretože kým spisovatelia a romány sa musia ako-tak pridržiavať nejakej logiky a reality, aby bolo ich dielo uveriteľné, život sa týmto pravidlom riadiť nemusí.

Dejiny 20. storočia sú plné všemožných zverstiev, od drancovania Konga, cez Auschwitz, až po kambodžské masakre, pričom ako najstrašnejšie obdobie minulého storočia je, aspoň čo do počtu obetí, všeobecne vnímané obdobie 2. svetovej vojny.

Avšak hladomor na Ukrajine, vyvolaný sériou šialených rozhodnutí jediného šialeného človeka, jedným svojím špecifikom v istom zmysle prekonáva všetky ostatné hrozné veci, ktoré sa pred ním, aj po ňom udiali. Nikdy totiž za tak krátky čas neumrelo toľko ľudí (skoro 4 milióny) v dôsledku krokov, ktoré vyžadovali len zlomok energie v porovnaní s vedením vojny, s organizovaním masového vraždenia, či prevádzkovaním mašinérie otrockej práce, alebo pracovných táborov.

Presne 500-stranová kniha novinárky a spisovateľky Anne Applebaumovej (len poznámky a bibliografia tvoria 70 strán) je detailným, dôkladným a chronologickým opisom toho, čo hladomoru na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933 predchádzalo, ako prebiehal a aké stopy zanechal v ukrajinskej kolektívnej pamäti (väčšina Rusov ho dodnes popiera). Stalin s ľadovým pokojom nariadil najprv kolektivizáciu, vyvlastňovanie obilia, potom domové prehliadky a napokon násilné vymáhanie zvyškov potravín vediac, aký horor na Ukrajine rozpútal, lebo ho o tom mnohí jeho podriadení opakovane informovali.

Nešlo o nič iné, ako o pokus o genocídu Ukrajincov a kapitoly knihy venované
popisu konkrétnych činov, ku ktorým prízrak hladu dohnal zúfalých ľudí, je možno lepšie preskočiť. Applebaumová v úvode knihy jasne uvádza, že jej kniha stojí na výsledkoch práce a bádania veľkého množstva ľudí, najmä ukrajinských historikov, či bádateliek, no aj tak ide o obdivuhodne zostavené a spísané dielo a ak vás neodradí téma, ani často desivý obsah, ide o mimoriadne pútavé čítanie.

Je totiž nemožné oddeliť túto epizódu rusko-ukrajinskej histórie od toho, čo sa teraz deje na Ukrajine. Putin by sa veľmi túžil zapísať do histórie ako pokračovateľ Stalinovej politiky eliminácie ukrajinského národa, no oproti svojmu vzoru je, našťastie, čo sa efektivity a úspechu týka, iba treťotriedny babrák.

Ukrajinci a Ukrajinky už totiž nadobro pochopili, že od Moskvy okrem teroru, tankov, vraždenia a organizovania celonárodných hladomorov už nič viac nemôžu čakať. A podľa toho sa aj správajú.