O útěše

Kniha O útěše od kanadského autora Michaela Ignatieffa vyšla v angličtine už pred dvoma rokmi a teraz konečne vyšiel aspoň jej český preklad. Zatiaľ nevzbudila väčšiu pozornosť, čo je škoda, lebo ide o jednu z najlepších kníh, ktoré za posednú dobu vyšli.

Ignatieff v nej rozprávačsky pútavo, a zároveň s dôrazom na faktickú presnosť, prináša príbehy mužov a niekoľkých žien od Jóba, cez Marca Aurelia, Annu Achmatovovú, až po Prima Leviho, či Alberta Camusa, a snaží sa popísať, ako tvárou v tvár temnému osudu našli útechu buď pre seba, alebo svoje okolie a nasledujúce generácie.

V prípade Jóba spočíva jeho odvaha a sila (a tiež terapeutický účinok knihy Jóbovej) v tom, že Jób, napriek všetkým ranám, ktoré musel zniesť, neprerušuje dialóg s Bohom, hoci aj v podobe kriku, otázok a hnevu. Jóbova útecha spočívala v tom, že veril v nejaký reťazec zmyslu, hoci mu nemohol celkom porozumieť.

Iným zaujímavým príkladom je príbeh apoštola Pavla, ktorý, po svojom obrátení, venoval obrovské množstvo energie a času šíreniu kresťanského učenia, no v závere svojho života si trpko začal uvedomovať, že ohlasovaný druhý príchod Mesiáša sa asi za jeho života neudeje. Inými slovami, uvedomil si, že k úteche samotná viera nestačí. Bola to láska, ktorá ho zachránila. Vo svojich listoch spomínal na všetkých, ktorí s ním putovali, ubytovali ho, pomohli mu a pretrpeli rovnaký žalár, ako on. To bola jeho skutočná útecha.

Na prípade Marca Aurelia a jeho Myšlienkach k sebe samému je zasa zaujímavé to, že hoci nevyhnutne nemuseli priniesť útechu samotnému autorovi, sprostredkovane ju môžu priniesť nám skrz vedomie, že ani taký mocný muž, akým bol rímsky cisár, sa po večeroch v provizórnom tábore, odrážajúc už stý výpad barbarských kmeňov, nemá komu zveriť a tak sa musí zhovárať sám so sebou.

V Cicerovom prípade, keď mu umrela jeho dcéra, mu duch doby a jeho spoločenská pozícia diktovala zaujať stoické stanovisko a ďalej pokračovať v obrane republiky proti Caesarovej diktatúre. Cicero sa toho napokon naozaj chopil a útechou mu bolo uznanie jeho okolia.

Každý osud, ktorý Ignatieff v knihe opisuje, je niečím špecifický a kniha tak poskytuje rozmanité príklady toho, ako a v čom môžeme aj my dnes nájsť svoju vlastnú útechu. Leitmotívom knihy je zrejme vedomie, že čokoľvek nás v živote postretne, zrejme sa to stalo aj mnohým ľuďom pred nami a dozaista v tom nie sme úplne sami.

Je to jedna nesmierne úprimná, hlboká a povzbudzujúca kniha a už len jej samotné čítanie je formou útechy.