Hlasy bez ozveny

Vďaka vydavateľstvu BRaK máme systematickú možnosť zoznamovať sa s kvalitnými komiksovými dielami, tak domácimi, ako aj zahraničnými. Je to záslužná činnosť, pretože komiks je špecifický žáner - je to aj literatúra, aj čosi ako nemý film a stimuluje našu predstavivosť viacerými spôsobmi.

Titul Hlasy bez ozveny má dve dejové línie - jedna zachytáva príbeh zvukového inžiniera H. Karnaua, druhá sleduje osud šiestich detí J. Goebbelsa. Pretínajú sa v momente, keď je Karnau poverený vedením špeciálnej skupiny, ktorá má za cieľ, aj pomocou temných experimentov, pochopiť presné fungovanie ľudského hlasu, čo chcú nacisti využiť pri ďalšej germanizácii európskych národov.

Karnau má mimoriadne citlivý sluch a je posadnutý fenoménom zvuku, vďaka čomu ignoruje morálny aspekt svojej práce pre režim a pokračuje s výskumami, až kým ho ku koncu vojny nepovolajú do Hitlerovho bunkra zachytiť posledné vodcove slová. Postava Karnaua v skutočnosti naozaj existovala, no išlo o bodyguarda, nie zvukového inžiniera. Toho si vymyslel spisovateľ Marcel Beyer a jeho príbeh do komiksovej podoby prekreslila Ulli Lust.

Výtvarné riešenie zvolené Lust mimovoľne pripomína staré nemecké expresionistické filmy a len umocňuje taživú atmosféru celého príbehu. Či sa totiž nachádzame v Goebbelsovej domácnosti, alebo sledujeme Karnauove pokusy, alebo posledné dni nacistov v bunkri, všetko pôsobí ako zlý sen, z ktorého sa postavy nedokážu prebudiť.

Vojna a činy nacistického režimu zlým snom naozaj pre milióny ľudí bola, no Hlasy bez ozveny vynikajú najmä v precíznom priblížení známej banality zla, kedy v princípe normálni a slušní ľudia dokážu časť svojho dňa venovať vraždeniu iných ľudí a potom plynule pokračovať v bežnom živote.

Z pohľadu Goebbelsovej dcéry Helgy je totiž jej otec, ako aj Karnau, ktorého si deti obľúbia, úplne normálnym človekom, na ktorého by nikto nemohol povedať nič zlé.

Tieto postavy akoby ignorovali tiene a temnotu, ktorá ich obklopuje, no my ju vďaka podmanivému vizuálu vidíme celkom jasne a neostáva nám nič iné, len si podobne, ako tribunál Norimberského procesu, lámať hlavu nad tým, prečo ju vtedy toľkí nevideli.