The Paris Review - 80.roky

O rozhovoroch so spisovateľmi a spisovateľkami platí, že ak si chcete obohatiť a oživiť čítanie ich diel, prečítajte si predtým (alebo potom) tie rozhovory. Zároveň ale platí, že ak si chcete čítanie ich diel skaziť a obrať ho o odstup a vlastnú unikátnu perspektívu, stačí urobiť to isté.

Je to teda dvojsečná zbraň. The Paris Review - 80. roky, je knižné vydanie rozhovorov so slávnymi autormi ako Koestler, Lessing, Fowles, Carver, Roth (Philip), alebo Kundera. Samotné interview vedú rôzni novinári a novinárky, no pre všetkých platí, že sú výborne pripravení a dokážu sa dostať autorom pod kožu (s výnimkou Koestlera).

Takého Carvera roky ničila závislosť od alkoholu, no v roku 1977 sa mu podarilo skoncovať a odvtedy až do smrti abstinoval. Priznal, že miluje nekonečné prerábanie poviedok, opravovanie, redigovanie, prepisovanie a dopĺňanie. Pritom mnoho autorov práve túto časť práce neznáša a robia ju s najväčšou možnou nechuťou.

Roth sa zasa veľmi zaujímavo rozhovoril o špecifikách autobiografických prvkov vo svojich (ale aj iných) dielach. Podľa Rotha nie je podstatné, ČO sa autorovi stalo, ale AKO o tom napíše. Napokon, ak je to zručne napísané, sa začneme spontánne pýtať, PREČO autor vlastne píše práve o tomto. Je to tak, akurát si to človek pri čítaní neuvedomuje. O svojom vplyve na kultúru Roth nemá žiadne ilúzie a lakonicky konštatuje, že ak by sa stal právnikom, ako pôvodne chcel, americká kultúra by bez neho nebola o nič ukrátená.

Rozhovor s Kunderom, podľa jeho priania, sa prísne zameriava na jeho dielo, román ako taký, na jeho štruktúru a kompozíciu. Je to tak zaujímavé rozprávanie o románe, že by sa pokojne mohlo vyučovať v rámci literárnych vied, alebo akéhokoľvek štúdia literatúry. Tu prichádza tá dvojsečná zbraň. Dozvedel som sa nesmierne zaujímavé veci o štruktúre Kunderových románov (až na jednu výnimku je vždy rovnaká), ale zároveň som sa tým obral o istý pocit tajomna a čara, ktoré jeho dielo pre mňa predstavovalo.

Bez ohľadu na to, ako veľmi prenikavo vystihol Roth, najlepší čitatelia sú tí, ktorí sa chcú prostredníctvom beletrie len oslobodiť od okolitého hluku a uvoľniť svoje vedomie. Tomu rozumie aj každé dieťa zahĺbené do knihy.

Tými štruktúrami a analýzami sa napokon možno až tak zaoberať netreba.